Zomrel mi manžel. O tom, ako a prečo sa to stalo, Vám porozprávam inokedy, keď to nebude také čerstvé a bolestivé.
Popíšem Vám moje pocity a čo mi najviac pomohlo v najťažších momentoch.
Najľahšie sa mi prijímali reakcie typu:
- Duško zomrel.
- Prijmi moju úprimnú sústrasť, ako Ti môžem pomôcť?
Predstavte si totiž nasledovné: niekto Vám zomrel, prežívate to ťažko, Ste v šoku, je Vám na zvracanie, plačete... Voláte množstvu ľudí, ktorí si zaslúžia, aby o tom vedeli čím skôr.
Nie je príjemné v každom telefonáte zažiť plač a hysterický záchvat, aj keď to vlastne patrí k prirodzeným reakciám. V tomto si môj otec zaslúži zlatú medailu:
-Dušanko je v nemocnici a zomiera, prosím ťa, príď.
-Prídem.
Nič viac, nič menej. To stačilo.
Zdĺhavé rozhovory o tom, ako sa to stalo a prečo, sú v tomto momente nepríjemné. Určite sa nájde čas, aby Ste sa s pozostalým stretli neskôr a porozprávali sa o tom. Ak Vám pozostalý za to nestojí, choďte viete kam a Vy nestojíte za to, aby Ste o tom vedeli viac.
Celý čas sa skúste tváriť normálne. Čím viac sa moje okolie tvári normálne, tým viac "normálne" sa cítim ja.
Keď pricestoval môj otec a pomáhal mi s vybavovaním záležitostí, ktoré s úmrtím súvisia, neplakal. Občas som ho videla, ako odišiel z miestnosti a utieral si slzy, ale predo mnou sa snažil tváriť "normálne", ako to len šlo. Rozprával mi príhody z práce, aké má plány a podobné "bezvýznamné" drobnosti, ktoré ma v najhoršom aspoň na 5 sekúnd rozptýlili.
Zaujímajte sa, čo pozostalý robí a nenechajte ho samého.
Prvý týždeň, keď som vybavovala pohreb, mi veľa ľudí volalo, čo robím či som v "poriadku" a či niečo nepotrebujem. Prijala som množstvo telefonátov a to boli taktiež momenty, ktoré ma celkom rozptýlili a bolo mi na chvíľu lepšie.
Aj neskôr, keď už najhoršie prešlo, mi veľa ľudí volá a občas mi povedia, že ma nechcú obťažovať, keďže mám stále nejaký program a tak.
Nie.
Neobťažujete.
Aj keď mám program, neobťažujete ma.
Keď môj otec musel odísť domov a vyzeralo to, že zostanem doma sama, sa ozvali jedni z mojich priateľov a oznámili mi, že na víkend idem k nim. Nikto sa ma nepýtal, či chcem, alebo nechcem. Bolo to: ideš a hotovo.
Vôbec sa mi nechcelo ísť.
Ale išla som.
Sedieť sama doma a uvažovať o jeho smrti by bolo to horšie.
Že je Vám to ľúto a strašne Vás to mrzí, treba dať najavo, ale možno stačí iba raz. Stačí jedno objatie a pár sĺz.
Potrebujem sa čím skôr zaradiť do bežného života. Ak budem potrebovať objatí viac,prídem aj sama. Pripomínanie, že "aké je to hrozné", a že "je ho škoda" mi nepomôže.
Ani jemu.
Ale: neustále pozostalých neustále sledujte. Možno nie sú ako ja. Možno majú zlé myšlienky a nevedia vyhľadať pomoc.
Prílišným sústrastením možno pozostalému pripomínate jeho bolesť, radšej posedenie pri čajíku (kávičku a alkohol ja v tejto situácii radšej nie) a rozhovor o počasí. Ak mám potrebu, veľmi rýchlo zmením tému na takú, akú potrebujem.
Fingovanie "normálnosti" mi však pomohlo a preto to neustále pripomínam.
Ak Ste sa o mojej strate dozvedeli z môjho blogu, nemusíme sa k tomu nejako v skutočnom svete vracať.
Ja viem.
Je Vám to ľúto.
Aj mne, asi tak miliónkrát viac.
Tým, že mi to pripomeniete, mi to neuľahčíte.
Ak Ste pozostalí a Ste v podobnej situácii, ako ja: Plne spolupracujte!!
Ak Vám niekto oznámi, že k nemu idete na víkend, lebo Ste sami, tak idete a basta.
Ak potrebujete, plačte. Ja plačem, iba keď som sama. Lebo keď som s niekým, odkláňa moju pozornosť na iné veci. Takže uvítam každú možnosť nebyť sama.
Neuvažujem o probléme ako o celku: Dušan zomrel, som sama, čo budem robiť?
NIE.
Duško zomrel. Dnes zanesiem zdravotnú kartu do poisťovne a umyjem riady. Zajtra upracem pár jeho vecí a ešte niečo. A každý deň sa s niekým stretnem a niečo vymyslíme.
Pôjdeme na krátku prechádzku, pobicyklujeme sa. Dnes pôjdem spať k jedným kamarátom, pozajtra k iným.
Proste: problém rozbíjam na drobnosti. Žiadne stresovanie. Stresu v poslednej dobe bolo dosť a stačilo.
Snažím sa o vybudovanie novej reality.
Isteže, boli sme spolu desať rokov. Väčšinu tohto času sme spolu bývali, každý deň som sa vedľa neho budila, nosili sme si raňajky do postele, budovali spoločnú budúcnosť, spoločné záujmy. Na každý zážitok, ktorý v najbližšej dobe zažijem, mám päť iných s Duškom, ktoré sa mi vrátia a spomínam. Tie dobré občas spomeniem pred známymi. Musím si však dávať pozor, aby to nebolo dookola to samé Dušan to, Dušan tamto.
Na Duška budem neustále spomínať, ale žiadne spomienky a upínanie sa k nemu mi ho nevráti. Pretože už mi ho nič nevráti.
A hlavne: Duško by si neprial, aby som od jeho smrti prestala žiť aj ja.
Nevyhadzujte veci po pozostalom. Teda... možno to je to, čo Vám pomôže.
Mne nie.
Mne pomáha, keď viem, že nemôžem urobiť so sebou žiadnu blbosť, pretože..kto sa o jeho veci postará? Väčšina bežných smrteľníkov ani poriadne netuší, na čo tie veci boli, čo s nimi a aký k nim mal Duško vzťah.
Pomáha mi, že viem, aké mal Duško so svojimi vecami plány. Niektoré plány zrealizovať viem, niektoré nie. Ak ich zrealizovať viem, robím všetko pre to, aby sa raz stali skutočnosťou.
Pretože pokým uvažujem, ako niečo robím, neuvažujem o tom, že mi zomrel Duško.
Každý deň sa snažím usmiať.
Smútok treba držať, ale primerane.
Dušanko nebol žiadny sadistický maniak, ktorý by túžil po tom, aby som sa týrala a jedného dňa si skočila z balkóna.
Občas v minulosti som uvažovala, čo by som mu povedala, keby som sa ja náhle vyskytla na smrteľnej posteli: Ži ďalej.
A verím, že to by si prial aj on, aby som urobila ja.
